V nedeľu 7. marca 2010 tomu bolo 160 rokov, čo sa narodil Tomáš Garrigue Masaryk, človek, ktorý zasiahol do života veľkého množstva ľudí tým najpozitívnejším spôsobom – presviedčal ich, že majú svoju dôstojnosť, nezávisle od toho, do akej rodiny sa narodili, k akému náboženstvu sa hlásia či koľko majú majetku. Jeho myšlienky z knihy Ideály humanitní, ale i ostatné práce rezonujú aj v súčasnosti nielen v Európe, ale i v USA a v Japonsku. Len u nás akosi nie.

Masaryk zakúsil ľudskú nenávisť na vlastnej koži, keď sa koncom 19. storočia zapojil do odhalenia pravdy o dvoch sfalšovaných literárnych dielach, Rukopisu královédvorského a zelenohorského, ktoré mali „dokázať“, že český národ je historicky starší, a tým vyzdvihnúť jeho úlohu v dejinách Európy.

S rovnakým nasadením na začiatku 20. storočia vystúpil proti antisemitizmu, ktorý bol podnecovaný stredovekou poverou o tom, že židovské náboženstvo žiada krv kresťanov. V tom čase túto poveru o rituálnej vražde v Čechách oživila vražda slúžky, z ktorej bol obvinený Žid Hilsner. V oboch prípadoch, pri verejnom odmietnutí falšovania dejín aj pri odmietnutí povery, sa stal Masaryk, vtedy vážený univerzitný profesor a poslanec viedenského parlamentu, cieľom hysterickej davovej nenávisti. Útočili naň mnohí, a nielen asociálne živly, ale aj kolegovia z univerzity, či už slovom alebo kameňmi do okien.

Na začiatku 1. svetovej vojny vo veku 64 rokov odišiel do exilu s predstavou vytvorenia nového – demokratického – československého štátu, čo sa mu o štyri roky v spolupráci s E. Benešom a M. R. Štefánikom podarilo. Jeho úcta k občianskym právam a slobodám presahovala vtedajšie bežné ponímanie; založil ich na modernejšom uznaní nielen občianskych práv, ale všeobecných ľudských práv. 

Považoval za nevyhnutné, aby sa nielen deti, ale aj dospelí vzdelávali, a tým prekračovali bariéry, ktoré pramenili z nedostatku poznania. Úplnou samozrejmosťou bola pre neho emancipácia žien ako súčasť občianskeho, ale i politického života a ich zaradenie do vzdelávacieho a pracovného procesu. I jeho zásluhou sa Československo v roku 1919 stalo jedným z mála štátov, v ktorom už vtedy mali ženy hlasovacie právo.

Po vytvorení československého štátu považoval za jednu z najvážnejších úloh objasňovať obyvateľom, pre ktorých bolo plnoprávne občianstvo obrovskou zmenou, čo to demokracia je, aby sa nebáli v nej žiť, naučili sa ju využívať pre naplnenie svojich životných snov a nebránili v nej žiť iným. Predpokladal, že aj v tom prípade, ak sa bude štát o demokraciu usilovať a bude ju brať jednoznačne ako svoj cieľ, bude potrebných 50 rokov pokojného vývoja, aby sa v očiach občanov stala stabilnou, samozrejmou súčasťou politického života. V ostatných nástupnických štátoch po Rakúsku-Uhorsku nové politické reprezentácie nezdôrazňovali potrebu demokracie ani nevyvíjali aktívnu činnosť pre jej rozvoj, a ani v jednom z nich sa ju nepodarilo presadiť.

Nielen pre radového československého občana bolo zavedenie parlamentnej demokracie obrovskou zmenou. Aj pre vznikajúcu československú politickú reprezentáciu to znamenalo zásadný obrat v myslení. Po rokoch negatívneho vnímania parlamentu vo Viedni či v Budapešti museli sa začať učiť vnímať túto inštitúciu ako vlastnú. Skúsenosti nebolo odkiaľ preniesť, veď aj zážitok zo snemovní v Budapešti a Viedni mali len niekoľkí z poslancov. A už vôbec nebolo ľahké trvale zaradiť do politického života opozíciu ako politického súpera, a nie ako zradcu a nepriateľa. Navyše, išlo o prvý „plebejský“ parlament, do ktorého mohol kandidovať i voliť naozaj každý občan. 

Vývoj demokratického Československa trval 20 rokov a zastavila ho až mníchovská zrada, kedy dali demokratické mocnosti Veľkej Británie a Francúzska pred obranou demokracie v Československu prednosť „uzmiereniu“ a „stabilite“ garantovanej nemeckým nacizmom.

Neustály zápas medzivojnového Československa o funkčnosť demokracie sa v mnohom podobal tomu nášmu po roku 1989. Aj my sa sústavne stretávame s verejnými či skrytými snahami niektorých politikov či vrstiev obyvateľstva demokraciu oklieštiť, prispôsobiť si ju vlastným mocenským potrebám a zištným zámerom. 

Z ich rétoriky aj činov jasne vyplýva, že pozitívny vzor Masarykovej predstavy o demokracii je mnohým veľmi nepríjemný, pretože im nastavuje zrkadlo, v ktorom vidno zákernosť ich zámerov. Nemožno sa preto čudovať ani sústavným snahám o mediálne deformácie a falšovanie výsledkov, ktoré medzivojnová Československá republika dosiahla, ale i cieľov, ku ktorým sa snažila dospieť. Základným prvkom, ktorému garantovala všetky práva, nebol štát, národ, národnosti, cirkev, strana či spoločenská trieda, ale občan. Občan, ktorý bol vo všetkých sporoch rovný štátu a mal zaručenú šancu sa svojich práv domôcť. 

Prejde ďalších desať, dvadsať či koľko desaťročí a T. G. Masaryk bude stále etalónom pre porovnanie stavu demokracie, humanity a morálky v spoločnosti.